Sredi indijcev Južnoj Ameriki suščestvujet sľidujuščaja legenda:

Boh sotvoril ľudej, kažut oni snačala tak, čto im ne treba bylo truditisja, im ne nužno bylo žilišče, ni odežda, ni jidlo, i žili vsi do sto rokov i ne znali nijakej chvoroty.

Prošlo malo vremeni, i koli Boh posmotril na to jak ľudi žijut, On nviďil, čto namisto toho, čtoby radovalisja svojej žizneju, oni starajutsja každyj o sebi, posvarilisja meždu soboju tak i ustrojili sebi taku žizň, čto ne toľko ňe radujutsja, no proklinajut ju.

Tohda Boh skazal: to ot toho, čto oni žijut každyj dľa sebe. I dľa toho, čtoby toho ne bylo, Boh sďilal tak, čtoby ľudjam stalo nevozmožno žiti bez truda: oni dolžny byli, čtoby ne stradati ot holoda i choloda, budovati sebi domy, kopati zemľu, rastiti i sobirati plody zerna.

“Trud sojedinit ich, — podumal Boh; — ne možno odnomu rubati i ťahati drov i budovati domy, ne možno odnomu i prihotovľati orudija, sijati i sobirati, i prjasti, i tkati i šiti odeždu. Oni dolžny budut porozumiti, čto čim po prijateľski budut rabotati, to boľše zrobľat i ťim lučše im budet žiti, i toje ich sojedinit”.

Prošlo ješče malo času, i Boh snová prišol, posmotril jak ľudi žijut. No ľudi žili ješče horše čim perše. Oni trudilisja razom (bo inakše ne mohli), no ne vsi vmisťi, i vsi razbilisja na maly kučki, i každa kučka staralasja otnati ot druhoj jej robotu, i vsi oni zavadžali odin druhomu, tratili čas i sily na bor’bu i vsim bylo piano.

Uvidivše, čto to ne dóbri, Boh rišil sďilati tak, čtoby ľudi ne znali časa svojej smerti i mohli by umirati vsjaku minutu. I objavil im o tom.

Znajuči, čto každyj iz nich možet umerti každu minutu, — dumal Boh, — ne budut oni izza staranija o žizni, jaka každú minutu možet končitisja, zlostitisja odin na druhoho i psuti tot čas žizni, kotoryj prp nich prednaznačennyj”.

No vyšlo ne tak. Koli Boh vernulsja, čtoby posmotriti jak teper ľudi žijut, On uviďil, čto žizň ľudej ješče poboršalasja.

L’udi boľše siľny čim drúhii, poľznjutsja ťim, čto ľndi možut umirati vo vsjakij čas, pokorili sebi boľše slabých, ubivajuči ňikotorych i uhrožajuči ostaľnym smertiju. I složilasja taka žizň, čto odni siľny i ilh nasľidniki, ničoho ne robili i ťoskovali ot prazdnosti. Slabyje že rabotali čerez silu i toskovali ot toho, čto ne majut otdycha. I tii i druhii bojalisja i nenaviďili odin druhoho. I žizň ľudej stala ješče neščastňijša.

Uviďivši toje Boh, čtoby ispraviti ďilo, rišil upotrébiti posľidňeje sredstvo: On poslal na ľudej raznoho roda chvoroty. Boh dumal, čto jesli vsi ľudi budut podverženy chvorotam, to oni porozumijut čto zdorovym potrebno žaľiti chvorych i pomohati im s ťim, čtoby koli oni budut chvory, to zdorovy tak samo im pomáhali.

I snová Boh ostavil ľudej, no koli vernulsja posmotriti, jak oni žijut teper ot toho času, jak stali podverhatisja chvorotam, to žizň ľudej stala ješče horše.

Tii samy chvoroty, kotory po mysli Boha, dolžny byli sojediniti ľudej, ješče boľše rozjedinili ich. Ľudi — tii, kotory siloju primušovali druhich na sebe robiti, primušovali ich siloju choditi za soboju v čas chvoroty i proto ne staralisja o chvorych. Tii že, kotory ch na silu primušovali robiti na druhich i choditi za chvorymi, byli tak izmučeny robotoju, čto ne mali koli choditi za svojimi chvorymi i oni ostavľali ich bez pomošči. Dľa toho, čtoby vid chvorych ne mišal udovoľstviju bohatých, oni ustrojili dľa chvorych taki domy, hde chvory strádali i umirali bez učastija žaľijuščich ľudej, a na rukach najemnych ľudej, kotory chodili za boľnymi ne toľko bez žalosti, no i s otvraščenijem. Kromi toho veliku časť boľiznej priznali zaraziteľnymi i bojačisja zarazitisja, ne toľko ne sbližalisja s boľnymi, no razďiľalisja daže s ťimi kotory prikasalisja k boľnym.

Tohda Boh skazal Sebi: jesli ťim sredstvom ne možno dovesti ľudej do toho, čtoby oni porozumili v čem ich ščastje, to naj oni sami dochoďat svojimi mučenijami. I Boh ostavil ľudej odnich.

I, ostavšisja odnimi, ľudi dolho žili ne rozumijuči toho, čto im možno i dolžno byti ščastlivymi. I toľko v samoje posľidnoje vremja stali ňikotory iz nich rozumiti, čto trúd ne dolžen byti strašilom dľa odnich, a prinuditeľnoju katorhoju dľa druhich, a dolžen byti obščim radostnym ďilom, jakij sojediňajet vsich ľudej. Stali ľudi rozumiti, čto zavďaki ježečastno uhrožajuščej každomu smerti, to jedinstvenno razumnoje ďilo vsjakoho čelovika — v tom, čtoby vo sohlasiju i ľubvi radostno provesti prednaznačenny každomu roki, misjacy, hodiny ili minuty. Stali rozumiti, čto chvoroty ne toľko ne dolžny byti pričinoju razďilenija, a naprotiv, dolžny byti pričinoju ľubovnoho obščenija meždu soboju.