V kozackom chutori, jakij stojal nad rikoju Suloju, žila kozačka vdova Horpina s dvoma ďitočkami. Jej muž, pokojnyj Opanas byl sotnikom pod hetmanom Pavľukom. Poľahla jeho holova okolo Borovici, a Horpina ostalasja vdovoju so svojimi sirotkami. Berehla ich jak svoji dva oči, hodovala ich jak mohla. Anuška, uže ďivčina na podletu, uže v dačim i pomohala svojej materi — a Petro huľal ješče za statkom po poľach. Toľko i ut’ichi bylo staroj vdovi, koli priholubit svojich ďitoček.

Može Anuška ziljem dajakim umyvalasja, abo v rosi do vschoda solnca kupalasja, čto takoju krasnoju stala. Oči siňi jak toje nebo, volosja zoloťilisja na holovoňki, brovy jak by namaľovany, ličko hladkoje i rumjanoje choť by vody napitisja, a stan hnučij—hibkij jak u topoľi. Kto ne posmotrit na nju, ne načudujetsja takoju krasaviceju. Ne odin prorokoval jej ščastlivu doľu — ne odin uže napered svatal ju za hetmana. No ľudska doľa v Božiich rukach, a čelovikovi trudno ju othadati.

Počul tatarskij chan v Krymu, čto na Rusi ľach s kozakom posvarilsja, čto pany kozakam voľi ne dajut, taj za pluhom choditi zastavľajut, čto nikomu uže ne boroniti perechodu na Rusi — to užé i pozbiral svojich nevrnych iz Budžaku, Nohaju i Očakova. Pozľitalisja nevirny, jak chiščny orly do Bakšisaraju, a otsjuda jak saranča čornoju chmaroju pusilisja na Rus’. Hde toľko pohancy išli, tam uže i trava ne rosia, všitko pľundrovali, obkradali, niščili, palili i mordovali i zabirali v pľin, v nevoľu bidnych Christian. Nedarom spivajut v pisňi pro tii požarišča tatarski:

Ot riki Samari až po Sulu plač, krov, polomiň i zharišča…..

Zahostila ľuta orda i na chutor bidnoj vdovy Horpiny; ne žalovali nevircy i bidnoj vdovy. Jak ne molila, jak ne blahala vdova Horpina ľutych busurman, nič ne pomohlo, vse bylo s darma. Chutor obernulsja v popel, toľko ješče poobšmaľovany sťiny ostalisja — vsjady pylaje oheň, vsjady jojk i plač. Oj, to ne orlica za svoji orleňata bjetsja, to stara Horpina na ľutoho bisurmana ruki podnimaje, svoji ďitočki zastupaje. Ne vystojala stara sila protiv voroha i povalilasja Horpina ot tureckoj sabľi.... I ostalisja neščastny ďitočki bez materi.

A sirotu Petra vedut popri vozi na motuzi. Nazbirali pohancy dobyči i pľinnikov čimalo, napilisja Christianskoj krovi dovoľno, i uže nazad do Krymu vertajut, a za nimi vorony taj chiščny orly ľitajut. Kto iz tich nesčastnych pľinnikov, ne biroval daľše idti, tomu ľutyj tatarin vstremi kihžal-nož v serdce, otriže iz ruk remeň i ostavit neščastnoho sered stepnoho poľa na poživu orlam i siromancam.

Žene ľutyj tatarin jak jurmu ovec bidnych Christian, ne vidit, ne čuje ni slez ni plaču Christianskoho. Plačut pľinniki, rydaje Anuška, bo i nohi uže zaboľili i remiň do ruki vjilsja — rozdalasja smutna piseňka:

Vernuli uže tatary do Krymu i začali dobyču pajuvati, ta pľinnikami ďilitisja. Pripalo tomu dvoje, tomu troje, a chanovi sorok russkich ľudej. Oj, bude staryj kozak sidohlavyj vražomu tatarinovi stado pasti, a mati, zazuľa stareňka, tatarčatka kolysati, a neščastna čornobryva russka ďivčina, v tatarskom haremi slezy prolivati i v horju svoj vik korotati!

Pripala choroša Anuška samomu staromu chanovi. Zamknuli serdečnu v harem, na plač taj na tuhu za svojeju rodnoju Rusju, za materiju, za bratom Petrom. Pripal neščastlivyj sirota Petro prostomu budžackomu tatarinovi. Ne dali jemu vorohi lukavy choť razom s sestričkoju slezy prolivati i v nevoľi ťažké hore perenositi. Pohnali sirotu Petra v budžacki stepi na vičnu rozluku s sestroju.

Ne dolho probyla cvitka bakšisarajska [tak nazyvali evnuchi Anušku zadľa jej karsoty] v haremi krymskoho chana. Ne znal krymskij chan svojemu sultanovi krasšij podarunok prinesti jak Anušku chorošu, vrodlivu v Turečinu poslati. Cilu dorohu plakala, rydala Anuška. Ne poťišali ju ni hadvab, ni adamaski, ni perly, ni smaragdi, jaki bliščali na jej bileňkoj, lebedinoj šiji. Čim boľše otdaľalsja korabeľ ot Krymu, čim boľše zbližalsja do Tureččiny, ťim boľše tuha zapadala na serdce, ťim boľše plakala Anuška, — napevno serdce čuvstvovalo, čto na viki uže ostavila ona rodnu Rus’. Daľše vstala, podnesla oči holuby v siňeje nebo taj skazala: “Bože, naj ďijetsja voľa Tvoja svjataja!” i uže zamolkla i boľše ne plakala, toľko smutno smotrila naokolo sebe. Neraz to čula Anuška ot svojeho baťka Opanasa hde-čto pro siňeje more, jak smilo huľali kozaki po tomu morju, jak neraz potopali i na dni morja na viki pokojilisja, — no nikoli jej na dumku ne prišlo, čtoby ona kolisi sama plyla valami toho kozačoho morja, čtoby ona uviďila tot Bosfor i Carhorod. Ne rado zbližalasja ona do čužoj zemli i ne po svojej voľi plyla ona v daleku čužinu; — rada by ona teper spočiti na dňi siňoho morja, no ne mohla, bo raby tureckii, jak tii sobaki virno sterehli ju.

Priplyli do Turecčiny, posadili sirotku Anušku v bohaty nosilki, šolkom vybivany, a zolotom vyšivany, ta ponesli raby až do sultana Ibraima. Zaprovadili ju vo svitlicu — a tam jasno, jasno, blesťat i sťiny i steľa, jak by luči solnca nebesnoho. Čerez čudnyj zapach, vsjady divany i kovry — karpety zolotom i serebrom perešivany. Vstupila Anuška vo svitlicu, a tu vitajut ju krasny ďivicy, a ona ne znaje čto s neju robitsja; ona vse toje na javu vidit, ale jej zdajetsja, čto to toľko son, mara.

Znaje čelovik hde rodilsja, ale hde vik svoj prožije i hde zahine, to liš odin Boh znaje. Tak i naš Petro: nedolho zabavilsja on v Krymu — prodal jeho krymskij tatarin za raba odnomu druhomu turkovi. Tak i naš Petro dostalsja do Istambula ne znajuči ničoho, hde jeho sestra obertajetsja. Privyk Petro pomaly do svojej bidy — privyk do rabstva jak ptašok do kľitki. . . .

Ščiro i virno služil on svojemu panovi Mahmetovi; proto i poľubil jeho Mahmet jak rodnoho syna i poviril jemu daže cilyj svoj sklep, nabityj čužozemnymi ovoščami.Poľubil Mahmet svojeho Jusufa [tak po turecki nazvali Petra], poľubili jeho i tovariši i vsi kto toľko s nim poznalsja. Ščastlivo Jusuf otbyval svoj tovar i proto ješče boľše jeho poľubil Mahmet, bo on byl divnoj pamjati i velikich sposobnostej. Jeho opovidanijami i rozskazami poťišalisja jak stary tak i molody — a v kupeckich ričach znal jak najlučše spravľatisja. Čto raz Jusuf počul, toho nikoli ne zabyl; hde raz byl, tam ne zabludi. Hde ne pošle jeho Mahmet, či na predmistje Skutaru, Tofanu, abo Halatu dačto kupiti, abo kolo pristaňi zapasy svižych ovočej otobrati — to naš Jusuf tak spravitsja s ťim, čto i sam Mahmet lučše by ne potrafil. Ne raz on minal sultanskij dom, ne raz viďil on i samoho Ibraima, jak on na voronomu konju iz bramy Babihu—Maijum otjizčal, a nikoli ne prišlo jemu i na hadku, čto v tich jasnych, svitloveličavych palatach jeho rodna sestra prebyvajet, za rodnoju zemleju i za bratikom Petrom pohibajet.

Choť dobri ptašku v kľitki — i jisti i piti maje podostatok — ale voľi ne maje. Nudit ptaška za svitom v ťisnoj kľitki, pobivajetsja za voleju, za rodnym, voľnym hňizdom. Tak i naš Jusuf, choťa jemu i u tatarina dobri i vseho poostatkom, čto liš serdce zabahne — taki neraz on holovoňku opusti, neraz ticheňku pisňu rodnu zaspivaje, neraz svoju zelenu Rus’, svoju mamku Horpinu prihadaje, neraz ťažko zarydaje; a koli spomne svoju sestru Anušku, čto hdes Boh znaje hde zahibaje, to serdce jemu ot rospuki krajetsja — i želal by on dostatisja nazad na svoju rodnu Rus’, čtoby otomstiti vorohovi za mater, ta za sestru rodnu. T’ažko sirotiňi, koli prihadaje, čto prijdetsja jemu odinoko na dalekoj čužiňi zahibati.

Kto ne znoje tych krasnych čudnych nočej v Istambuľi? More drimlet, chiba liš čolnok kolo bereha tu i tam ticheňko jak po leďi sunetsja, abo časom ot Dardanelu vitrik ticheňkij nadletit i jak ženich za morem pošepoče.... Serebrjanyj misjac rozsijal bľidoje svitlo po tysjačnych zolotych baňach, kupolach, vežach i tureckich polmisjacach. Vsi minarety, kioski blisťat — ni ne blisťat, a jak by pylajut v ohňi. — Tam nad morem dremlet v tumaňi vizantijskij zamok zo sedem vežami, hde raz slavnyj Skalozub počival; — po kiparisovych, rozovych ohorodach, čto jak hajki po Skutari i naokolo zamka, jak kovry rozstelilisja, zavodjat solovji čudesno i čaroďijno.

Na predmistju Skutari, ne duže daleko ot haremu podišacha, siďil kupec Mahmet, — tam mal i naš Jusuf komnatu. Nočka byla ticha i jasna. Jusuf ne može zasnuti, dumaje, hadaje — otvoril okno i smotrit na svit Božij i na jeho krasotu; nočka krasna i mila, ale ješče miľijša tam na dalekoj Rusi hde Dňipr hraje, bušuje — hde stepi dremľut i popeľijut. Tam daleko za morem, tam jeho mila rodna zemľa Rus’, hde on razom so svojimi prijateľami v “lastovki” hral, ta pishi i dumki kozacki sluchal. “Tu ne počuješ takoj solodkoj besidy, ni takoho spivu. Jesli by dati mňi kryla, poleťil by ja skorše vitra do tebe, moj rodnyj kraju, moj nezabytnyj raju, tuda hde stepi širokopoľi i riki hluboki — hde zozuľa na kaliňi kuje, a v dubrovi solovejko miľijšej jak tu spivaje, hde orly syzokryly po pod nebesa vjutsja. Tu ne čuti holos staroho bandurista, ne cuti i slova pro slavu kozacku. Napevno tebe uže rodnyj kraju ne uvidžu, napevno prijdetsja mňi daleko na čužiňi pohibati. No zanese i bujnyj viter o mňi do tebe, moja Rus rodnaja! Ne posadi mňi ni rodna mameňka, ni sestrička mila v holovach červenoj kaliny ne budut priľitovati ptaški — ščebetuški i ne prinesut visť iz rodiny, ne rozvijetsja nad mojim hrobi kreščatyj barvinok, ni zelena ruta. ... O Bože! Horko prijdetsja umirati na čužiňi!” Taki mysli nachodilisja v duši molodoho Jusufa. Vkonci zaspival on sebi piseňku i zaťahnul :

Zakončil spivati i umylsja horkimi slezami. Toj noči i sultanka Tharan, najkrasša perla palaty padišacha, ne mohla i oka zadžmuriti; i u nej taja jasna noč, tot čudnyj spiv solovja jakisi smutok, jakusi tuhu v serdci probudili. I ona otvorila okno i smotrila na svit Božij, na zori nebesny, na dremľučij Istambul. Jej za uzko byl v tich širokich, zolotych komnatach, ju dusili tii čudny zapadny zapachi. ... I jej duša tuda dumkami ľitala, hde Dniepr siňij, hde Kijev zolotovratyj, hde rika Sula, v kotoroj maleňkoju kupalasja i ponad krutyj bereh spivanočki ščebetala, — hde mohily, kurhany, stepi—poľa bez kraja zelenijut šolkovymi travami. Dolho, dolho smotrila ona čerez okno, vitala dušeju na Rus’, prihadovala sebi pokoju mamku Horpinu i neščastnoho brata Petra. ... a tu i čuje i sebi ne virit, čto ktosi v Skutari russku pisňu spivaje. . . . Serdce poradovalosja i oči zasiali, jak by ona napravdu na Rusi byla i s ďivčatami—podruhami pisňi na večernicach provodila.

Uže pisňa utichla, toľko solovejko na kiparisi zavodit. Dolho ješče sluchala sultanna, a potom zaplakala jak mala ďitina. Kto spival tuju pisňu? Jej tak milo, serdeňko jej tak bjetsja v hrudjach, rado by vyskočiti, bo jemu tam za ťisno, rado by čtosi skazati, ale besidy ne znaje :

Cilu nočku i oči ne zamykalisja v sultanki, trudno bylo žabyti pro rodnu russku pisňu. Kto ju spival? Može jakij nevoľnik toho samoho paši? Može dakto iz rodnoj Rusi? Dnes skažu jeho najti, može dnes počuju dačto o moj rodnyj kraj. Može neščatnyj nevoľnik ne maje pravdy u svojeho pana, može biduje v čornoj nevoľi? Treba jeho najti, vyzvoliti iz nevoľi i poľipšati jeho ščerbatu doľu!

V takich hadkach privitalo sultanku i raňišňeje solnce, jakoje vyšlo iz siňoho Marimorja. Pomolilasja potajemňi, čtoby ju evnuchi ne čuli, do Prečistoj Ďivy Marii i do Spasa Christa, perekrestilasja i plesnula po doloňi. Na tot znak dveri otvorilisja, a čornyj rab stal pered neju: “Naj prijde zaraz Kizljar—aga!” Ethiop poklonilsja i vyšol. Nezadolho vošol v komnatu sivoborodatyj načaľnik evnuchov, poklonilsja nizko i skazal: “Čto prikažeš doroha perlo serajska?

— Povyše palaty, nedaleko Skutari dnes ktosi spival v noči russku pisňu. Toho spivaka rada by ja vid’iti: vynajdi jeho i privedi jeho tu! — skazala sultanka.

Kizljar—Aga poklonilsja i vyšol. Sluhi i janyčari rozbihlisja po cilom misťi i sam Kizljar—Aga pošol hľadati russkoho spivaka. Po dorohi vstupil on do sklepu Mahmeta i uviďil tam našoho Jusufa.

— Ty moslem—mahometan? — sprosil jeho Aga.

— N’it — otvitil Jusuf.

— A otkuda ty rodom?

— Ja russkij, iz Rusi.

— Jak ty sjuda prišol?

— Tatary mene v pľin vzjali, ta Mahmedu sjuda prodali.

— A hde ty byl sej noči?

— Ja ne byl nigde. Doma siďil.

— A čto ty robil ?

— To čto druhii robľat — spal!

— Ale ty i spival sej noči; tebe storoža serajska čula; a ty ne znaješ čto nočami spivati nevoľno?

Jusuf toľko začerveňil, jak kalina na luhu i čerez plač zahovoril:

— Ja dumal, čto tu tak voľno spivati jak u nas.

— Chodiže so mnoju!

— Jak že ja možu sklep Mahmeta ostavľati bez nikoho?

— Zbirajsja taj chodi; ja žartu ne znaju — hremnul Aga.

— Dobroďiju mo j ľubyj, panočku moj miloserdnyj, ostavte mene tu, i ja boľše spivati ne budu.

— Chodi!! — ješče raz hremnul Aga.

Yiďil Jusuf čto bida, sobralsja, zamknul sklep i bojazlivo stupal za Kizljar—Agoju: trjassja jak klenovyj list ot vitru, jak by jeho uže osudili na smerť.

Idut oni uzkimi i širokimi dorohami: araby, bolgary, čornohorcy i vselijaki ľudi klaňajutsja pered Agoju i smotrjat na bľidoho Jusufa. jak by sami sebe prosilisja: čto to za odin? Čim on provinilsja? A Jusufovi až lice horit—rad by on i pod žemľu popasti.

Vstupili v peršu serajsku bramu i tam iščezli.

Sidit sultanka Tharan na divaňi, holovoňku na bily hrudi ponurila — zadumalasja. Otvorilisja dveri i vošol Kizljar—Aga.

— A čto našolf ? — sprosila skoro sultanka. Aga toľko machnul holovoju.

— Privedi jeho sjuda!

Priveli Jusufa do komnaty. Toľko hľanula sultanka na lice to zaraz poznala svojeho brata Petra i serdeňko jej siľňijše stalo bitisja v hrud’ach. Ona machnula rukoju, i Kizljar—Aga vyšol iz komnaty.

— Otkuda ty chlopče? — sprosilasja ticho sultanka, a Jusuf ledvo prohovoril čerez slezy: “Iz Rusi!”

— A j akže ty nazyvaješsja?

— Teper nazyvajusja Jusuf, a doma Petrom zvali.

— Jak nazyvalasja tvoja mamka? Či mal ty brata i sestru?

— Moju mamku ubili tatare: Horpinoju nazyvalasja. Brata ja ne mal, toľko sestru Anušku. Oboch nas vzjali tatary do pľinu; — sestra u krymskoho chana, a mene sjuda prodali.

— I mene sjuda prodali, bratiku moj doroheňkij! Ja tvoja sestra! — skazala Anuška i slezy rjasny polilisja po jej licu.

— To ty, sestro moja, Anuško ľuba? — kriknul radostno Petro i oboje obňalisja i ščiry slezy blesnuli i po licam skuľalisja, jakby drahocinny perly.

— Meňi serdce kazalo — proščebetala Anuška — čto to ty tuju pisňu spival, i ja, othadala: to moj brat Petro, moja jedina poťicha na dalekoj čužiňi! — I snova priholubilisja i pocilovalisja jakby sizy holubjata. — Koli taka uže naša doľa, koli uže nam tak sudženo, naš vik daleko ot rodnoj nezabvennoj Rusi proživati to choť vdvoch prihadajeme sebi našu milu Ruš, naši stepi i luhi, hory i bory, to serdcu lehče stane i lehče bude nam vdvojem hore i tuhu zabyvati. Uže neodolha ne čuži, no rodnu pisnju ty zaťahneš miňi, i choťa lehče poplačetsja.

Tak hovorila Anuška i snova oboje obňalisja i serdečno zaplakali. Došlo toje i do Sultana, čto jeho doroha perla našla svojeho brata. Taja visť i jeho uťišila.Uže u Anuški lice poveseľilo, uže lehče jej nevoľu terpiti, uže lehče i hrudi otdychajut, jakby ťažkij kameň iz serdca upal. Priklikal do sebe Jusufa sultan, ubral jeho v soboľi i porfiru, ostavil jeho Agoju i priňal do svojej palaty.

Nedolho trevalo ščastje Anuški i Petra. Toľko čto zableslo im solnce, čto toľko malo rostupilasja im tuha i žaľ velikij, a uže snova zbližilasja temna chmara, jaka zat’mila im jasne solnce — ščastlivu ich doľu.

V Istambuľi podňalsja bunt protiv sultana Ibraima. Ulemi zošmarili jeho iz ottomanskoho prestola. Popalsja Ibraim v temnu temnicu, čtoby tam svoju žizň dosultanovati. Tu i pohib on ot ruki Kapit-baši na prikaz Mufti. Horka že doľa pripala i našim nevoľnikam.V palaťi padišacha jesť odno otďilenije—Eski—seraj nazyvajetsja — tam zamykajut po smerti tureckoho sultana vsi jeho ženy i odaliski, čtoby po nem cilu žizň toskovali. Tam v temnych podvalach i svita Božoho ne viďiti, tam i naša Anuška, tam i Petro, jak dva svitla v temnoťi sviťat. Oj temňije—hasne svitlo ot temnoty — oj hasnut ot zlodnevnoho horja, ot velikoj toski, ot ľutoj nevoľi naši russki svitla — Petro i Anuška. Ne mine deň, ne mine hodina, čtoby bidny sirotki ne prolivali horki slezy. Až teper dalasja im znati horka nevoľa.

Mnoho času prominulo, otkoli Petro i Anuška v temnici siďili. Vse horšalosja im, vse boľšij žaľ zasidal na serdce. Anuška rydala i blahala miloserdnoho Boha, čtoby spas ju i bratika molodoho iz tureckoj nevoľi, čtoby poslal im uťichu i otradu na dalekoj čužiňi. Napevno doleťil rydajuščij holos Anuški do milcserdnoho Boha, napevno smutny vozdychanija doletili do siňoho neba — čtoby Hospoď ne zabyl sirot i na dalekoj čužiňi.

Nadziratelem toho mista byl jakisi, sivoborodatyj ďido. Jeho pomorščene lice, jeho čorny povisly brovi i ponuri oči jasno hovorili, čto sej starec nemalo horja i bidy zaznal vo svojej žizni. Prihľanuvšisja do neho blizže, možno bylo zbačiti, čto i on ne turok, ani ne tatarin, a po vysokom čeľi, po dolhich zaporožskich usach, možno bylo znati že to byl davnyj, horem pribityj kozak. Nikto v Istamhuľi ne čul pro jeho rodinu, nikto i ne znal s nim tak ščiro po prijateľski pohovoriti, čtoby zahľanuti v jeho ta jemny besidy. Zatajilsja tatarin Ismail [tak jeho nazyvali] v sebi samom i nikomu ne vyjavľalsja. Proto ne raz viďil on slezy Anuški, ne raz čul on vozdychanija Petra, ich narikanja na ľutu nedoľu. On na vid vsehda byl jakisi zimnyj, ostryj; zdavalosja čto ne znal ni poščady, ni žaľu, ni miloserdija — a teper koli viďil nedoľu bratsku, on jakby pomjak i smiloserďilsja nad nimi. Neraz pristupit do nich, privitaje ščirym slovom, poťišit i rozveselit.

Odnoho razu pristupil on do nich, duže smutnyj na vid i prositsja: ‘Či ne skazali by vy mňi otkuda vy rodom ta po voľi vy tu ili ňit?

Tohda to stala Anuška i Petro svoje žitja neščastne rospovidati. Prichodilosja do slez i samomu Ismailu, kotoryj prokoltnul ne odnu slezu. Sluchal on sirotskoje opovidanije, neraz ťažko čohosi zytchnul, jak davnyj žaľ probuždalsja v jeho serdci. Skončila Anuška svoj rozskaz, smutno brat i sestra poschiľali svoji holovy.... siďil i Ismail zažurennyj i zadumannyj... a potom jak by iz sna probudilsja i skazal:

— Znaju ja toje hore, bo i ja kolis bidoval i po temnicach zahibal. Mal i ja ľubu sestru, krasnu jak toje jasnoje solnce; zahinula ona, a ja, jak vidite sjuda dostalsja. Znaju ja, čto to značit nevoľa, čto značit sestra dľa brata. D’itočki ľubeňki! Žalko mňi, čto vy tak v nevoľi pohibajete. Laski hľadati vam u teperišňoho sultana vam škoda. Vaša voľa nachoditsja u vašich rukach. Jesli vyzvolitesja sami — to budete voľnymi; a ňi, to ňi. Chočete, ja vam dopomožu, bo žaľ mňi vas. Posluchajte mojej porady, a može vam bude dobri. I jsa tu ne po svojej voľi, ne voľnyj i ja, a rab toho sultana, jakij zasil na ottomanskim prestoľi. Ja choťa staryj, ale i staromu ptachu chočetsja voľa. Vaš kraj, jak ja čul, otličajetsja hosteprijemstvom; u vas ne odin čužinec našol prijut serdečnyj. Može i ja prožiju ščastlivo na voľi svoj vik v vašem kraju, — može i moj popil zberežet vaša zemľa. Jesli vaša ďaka, to ja poprobuju i vas i sebe osvoboditi.

Skončil i pristaľno smotril na nevoľnikov; sleza triaslasja na očach.... Petro i Anuška pobihli k nemu, jak do rodnoho otca, pripali jemu do noh i s radostnymi slezami v očach ďakovali jemu:

— O, jakže nam tebi otvďačitisja, dobroďiteľu naš — prošeptala Anuška,— jak vyskazati nam našu ľubov do tebe uťišiteľu naš v strašnom horju, naš spasiteľu iz horkoj nevoľi. Vo viki tebe ne zabudeme, a v naš kraj prosime, jak rodrioho otca. Ne bude nam boľšoho ščastja, ni boľšoj radosti, jak uviditi tebe v našej chiži.

— Teper ne čas ďakovati — čas minaje — kaže tatarin, — vy buďte hotovy, a ja pojdu ješče pro dačto doznatisja. Zavtra okolo polnoči vyberemesja otsjuda.

Skazal i pošol.

Uže na svit blahoslovitsja. Polnolicyj misjac pobľid, na vostoki nebo zabiľilo. Ot morja vijet cholodnyj viter — temnyj tuman pokryl poberežje, a po dolinach proťahsja temnyj mrak. Vsjady ticho: nočny ptachi utichli, pochovalisja pered dnevnym svitom. Šumu ľudskoho uže ne čuti, — solodkij son ješče vsich kolysal — a solnce jasnoje ne vychodilo iz siňoho morja. Ticho i nad morskim berehom. Až tu roznessja topot koňskich kopyt, a izza hory pokazalisja tri jizdoki. Odin jizdec staryj tatarin, s kinžalom—nožom i pistoletami za pojasom,— on jichal vpereďi, probirajučisja čerez debri i husty korči. Vsľid za nim jichali dva molody turki. Tii jizdoki nam znakomy: to Ismail, Anuška i Petro. I radosť i bojazň pokazovalisja na ich licach. Koňi byli zmučeny, a jizdoki vse ich nahaňali, čtoby otdalitisja ot neprijatnoho Istambula.

— Skoro nam budet treba probiratisja v tot haj, kazal Ismail, pokazujuči na ľis, jakij nedaleko v mraki pokazalsja. Tam otdochneme malo i snova pojideme k morju, hde nas ožidajut čajki.

Pochilivše holovu jichal Ismail. Ľis stal jashijše pokazovatisja iz tumana.Neodolha stali naši jizdoki pered ľisom. Vysoki dereva i husty korči ne davali pristupu. Na silu perebralisja moloďata za starym Tatarinom pomež ľisnu huščavinu. Patiki triščali, posochle listja šelest’ilo pod kopytami — a dyčina roskakovala sebi pered nimi. V hlubiňi ľisa oni stali, koňi kolo derevjev poprivjazovali, a sami posidali, čtoby malo podkripitisja.

— Či ne žaľ tebi sivoborodatyj Ismaile, ostavľati svoju krajinu? — sprosilsja u neho Petro.

— A chiba že vy znajete, kotora moja krajina?

— Ta napevno uže ne inša jak Turecčina? — skazal Petro.

Zdajetsja mňi, čto vy stali mojimi ščirymi prijateľami, a vy ješče do teper ne znajete, kto ja i otkuda ja. A treba by vam uže raz toje znati, čto ne vražij turok meždu vami, a kto inšij. Vot posluchajte: Ja rodom iz miloj našej Rusi, takij že russkij jak by i ty Petre. Moja rodina byla v seľi Zolotarovci, hde i ja rodilsja, vyros i staritisja počal. Tatary, kotory spalili naš chutor, ne požaľili i naše selo. Strašno kazati jake neščastje nas postihlo. Ciloje selo silo pepelom, čto i znaku ne ostalo, a ľudej, taj chudobu tatary pohnali razom s soboju v Krym. Bidoval i ja v Krymu i terpil ťažku nevoľu. Iz Krymu dostalsja ja i paru našich zemľakov y ruki Mufti, kotoryj teper sultanuje v Istambuľi. Neraz my jizdili po Čornomu morju, neraz zavertali do Sinopi, Trapezontu, ba i do Kafi jizdili. Ne bylo nam vozmožnosti vysvoboditisja, a iz Zaporožja ne bylo nad’iji polučiti pomošč, bo tam L’achi zasili našich kozakov. To-ž stal ja vimo služiti našemu panovi, neraz prislužilsja jemu v ťažkoj biďi, ne raz stal na potrebu jemu. Poznal moj pan moju virnosť, stal so mnoju lučše obchoditisja, a koli nakonec zostal sultanom—carem to postavil mene doziratelem nad temniceju. Ne zachoťilosja by mňi tohda uže i voľi, bo, pravdu skazati, ne zle mňi uže bylo; ade koli ja uviďil vas, jak vy bidujete, stradajete, jak hibnete v nevoľi, to mene nespokojilo. Tak ja ostavil svoje nadzirateľstvo i stal hľadati sposob jakby to vas osvoboditi. Chvaliti Boha, my teper na svoboďi, može dasť Boh čto i ščastlivo dostanemesja na našu svjatu Rus. Hdes tam plačet moja mati i baťko v syroj zemli, čto ňit ich syna, čtoby zaplakal nad ich mohiloju, a sestrica neščastna hdes v noči po poľu bludit, do tretej hodiny po polnoči dožidajet, či ne nadyjde jej bratik, jej kostki, čto tatary porozsypovali, v mohilu položiti i mohilu barvinkom i rutoju okvitčati, a červenoju kalinoju zasaditi.

Pokapali slezy na jeho sivu borodu. I Petro i Anuška prihadali sebi svoje davne hore, ta horko zaplakali razom s kozakom—starcem Stefanom.

Ješče malo posiďili, pohovorili, a potom Stefan kaže: — Čas uže nam vybratisja v daleku dorohu. Nedaleko okolo bereha čekajut na nas kozaki—molodcy, naši bratja.

— Hospodi Bože! — kaže Petro — Ty velikij miloserdijem Svojim, privedi nas v naš rodnyj kraj bez zloj napasti, i bez vsjakoho neščastja.

Posidali na konej i iščezli meždu derevjami.

V Istambuľi serditsja Sultan. Jemu donesli, čto jeho virnyj sluha Ismail i dvanadcať nevoľnikov i Tharan i Jusuf pouťikali. Sultan strašno rozlostilsja, kričit, ľutuje, posylaje na vsi storony pohonju, čtoby abo živcem priveli uťikancev, abo na misťi porubali nevirnych nevoľnikov. Tysjač janyčare poroschodilosja na vsi storony v pohonju za nimi.

V tuju storonu, kuda, pojichali nevoľniki turecki, pohnalosja do sto zbrojennych janičarov. Stefan, Petro i Anuška byli uže het daleko v dorozi. L’is skrylsja za horami, ješče veršok toľko červeňil ot solnca, čto okupavšisja v siňem morju vyšlo na holube nebo.

— Čohos moje serdce zdrihajetsja, jakise neščastje predčuvstvu jet — kaže Petro zadumavšisja. Jak bač nikoli ne uvižu ja svoju rodnu Rus’.

— Šmar lichom v zemľu ta smijsja s predskazanij svojeho serdca! — huknul Stefan. — Veselomu lehko i bidu perenesti.

— Daj Bože rozminutisja nam s bidoju — otvičajet snov Petro, ale na moje serdce čomu to žaľ pripadaje.

Jak raz tohda koli zakončil svoji slova Petro, zadudňila za nimi žemľa pod janičarskimi tabunami. To ne vovki stado ovec strašili — to Turki, bisurmany, lichi janyčari bidnych nevoľnikov dohoňali, nespoďivano dostihali i strachu velikoho navdavali.

— Oj, bida, — kriknul Stefan ohľanuvšisja — na bidu viščuval ty nam Petre. Hej, za mnoju! — I pohnalisja čto šili do morja.

— Hej, bratcy—molodcy! — kričit Stefan, — umiloserditesja, vystupajte iz zalivu morskoho, i na pomošč pribyvajte!

Skoro to bratcy—molodcy počuli, zaraz na pomoč prišli, za sabľi, za pistoľi chvatajut i do boju stavajut. Tak vstajut pjatnadcať nemoščnych nevoľnikov do nerovnoho, zavzjatoho boju. Žene staryj Stefan s Petrom vpered, rubajut Janyčar, a za nimi vystupajut kozaki, hotovy skorši ľahnuti mertvymi, neželi popastisja snova v turecku nevoľu. Oj, ne ustojit sila nevoľnikov protiv siľnoho vraha i janyčarov! Uže staromu Stefanovi holovu sťali, a molodoho Petra tri turki obskočili, hluboki rany jemu zadavajut, v serdce ciľujut, iz konika voronoho vaľajut. Uže i tovarišej Stefana toľko troje vojujut, na turkov — janyčar nastupajut, peremohu ot sebe otbivajut. A hde-že Anuška? I ona byla v boju zavzjatom, i ona sabľu vyťahla, čtoby do boju stati. Koli že vidit iz nevoľnikov toľko trech, ta ješče poranennych, jak otbivajutsja, a jej bratik Petru v krovi kupajetsja, zavertaje ona do bereha morja, ta razom s konem v more mečetsja, čtoby lučše potonuti v morju, jak perežiti ľutu hodinu. Pohnalisja za neju janičare, ale ne dohnali, toľko viďili jak ona v volnach potopala, na dno morja spuskalasja. Uže i trech ostatňich nevoľnikov ňit na koňach, toľko na zemľi kroviju zalivajutsja — uže bitki i boju ňit, ne čuti chrjasku sabeľ. Toľko janičarev sedemdesjať iz sotni ostalosja, taj smutkujut nad trupami. Vchopili holovu staroho Stefana na špicu I pohnali nazad do Istambula, čtoby pokazati sultanovi.

Lehla kozacka holova Petra v dalekoj čužiňi, a Anuška kupajetsja na viki v volnach Čornoho morja. N’it komu poplakati nad bidnymi nevoľnikami, i vorona ne zakrače nad kosťami nevoľnikov; ňit materi rodnoj, čtoby poplakala nad serdečnoju Anuškoju, neščastnoju sultanskoju brankoju. Toľko viter zahral smutno, zahuďil, zaplakal nad trupami, a more zapinilosja, pohnalosja s šumom do Turecčiny, ňiby svarilosja s turkami i predskazovalo, čto ono ješče prinese sich otvažnych kozakov russkich, pomstitisja za nevinnuju smerť neščastnych sirot.