Davnymi časami, kohda na zemli byli ješče velikany, žil vojin Oferus. Byl on četovik neobyknovennoj sily, kotoruju upotrebľal na pomošč i usluhi slabšim ot neho. Mal on dajaki žitejski radostii; mal on dobruju mater, molodšich i meňšich ot neho bratej i sester, dľa kotorych mnoho trudilsja: odnako perežil ich vsich, i v konec postavil im mohilu povyše hor. Sivši na samoj veršiňi toj mohily, toj nasypanoj nim hory, rasplakalsja hor’ko. Slezy jeho poteki ručjami, i iz ťich ručjev povstali ozera. Ješče dolho plakal by Oferus, jeslib v jeho um ne prišel takij vopros k nemu samomu:

“jakij chosen imiju ja iz svoej velikanskoj sily pro samoho sebja? Pojdu sredi ľudi: ačej najdetsja pro mene dľa nich dajakaja robota.”

Otpravilsja Oferus k ľudam, i presil u nich sebi zaňatija. Ľudi davali jemu samyja ťažely roboty, no dľa neho vse to bylo toľko šutkoj, ibo on holovoju prevyšal samy vysokija dereva, a stoľitnye duby vyryval s kornem iz zemľi. Oferus ne ustaval ot truda; odnako čelovičeskaja robota byla dľa neho lehka, i on cuvstvoval; čto boľšaja čast jeho sil propadajet daremno. Doznavalsja ot ľudej: ne znajut-li oni najsilnijšaho čelovika ne sviti? Polučil v otvit, čto za horami i za ľisami nachoditsja slavuyj i mohuščestvennyj car, siľňijšij iz meždu vsich carej.

“Dobri”, podumal Oferus. “Siľňijšij iz vsich ďilajet, navirno, toľko veliki i dobry ďila. Pojdu k nemu, i budu jemu služiti”.

Car priňal velikana na službu, i opredilil jemu najťažši roboty. Vo vremja vojny Oferus byl postavlen vperedi vseho vojska. Naš velikan byl sim dovolen, dumaja, čto našel najsiľňijšaho i samoho mohuščestvennaho čelovika na sviťi.

V toe vremja zemľa ješce slabo byla na elena. Ješče ne mnoho polej bylo zarabotano, — a počva, boľšeju častiju, pokryta byla ľisami i bolotami. Razčistka zemľi, pod pašňi i luhi potrebovala velikich trudov, — a to ťim boľše čto pervobytny ľisa črezvyčajno husty; sľidst ijem seho mnohi, vmisto toho, čtoby rasčisčati i vyrobľati zemľu, predpočitali nanimatisja v službu k ťim, u kotorych zemľa byla uže rasčisčena i vyroblena.

Na rasčiscenije zemli Oferus bezuslovno pristal. V prodolženije dňa sam odin vyrval iz zemli stoľko derev s korňami, skoľko i desjať ľudej ne uspilo by to vybrati y prodolženije misjaca. Oferus vsi ťi vyrvanny derevja i pňi vynes na ňikuju samotnuju, nikim neobitajemuju, horu — počvu sravňal i otdal ľudjam na vyroblenije. Kohda v jari rika, ot doždej i sňihov široko razlivajas, zatopľala poľa i sela, Oferus i ot toho nesčasťa izbavil stranu, ibo povykopoval žemľu, sďilal na velikoje prostranstvo val, podper jeho kamňami, i na stoľko podňal bereh, čto i najsiľňijšaja voda ne mohla vystupiti iz svojich berehov. Vsi ľubili i vysoko uvažali Oferusa, a car osobenno, radovalsja takomu pomoščniku. No Oferus neprestanno hovoril, čto jeho robota jesče vse mala, jesče vse ne ta, jakuju moh by on, po svojich silach, ispolniti; i, jeslib on našel chozjaina [gazdu], kto daval by jemu ťažšuju robotu, radostno pošel by k takovomu na službu.

Raz vyšel car’ s cilym svojim dvorom, i s mnohočislennymi ľud’mi na ochotu. Pri nem išel i jeho virnyj sluha, velikan Oferus. Ydruh podňalsja takij siľnyj viter, čto povalilisja stoľitnye duby, — i poneslosja vse, čto stojalo ili ležalo na zemľi. Tuči zatemňili nebo, solnce skrylosja i stal padati siľnyj, jak rika, dožd’. Ustrašilisja ot takoj nevidannoj buri i sam car, i ves dvor jeho, i vsi pritomny, — i odin iz pridvornikov carskich zamitil:

“Strach! razhuľalsja čort!”

Slyša to, bohobojnyj car perekrestilsja; Oferus zamitil to i sprosil ot carja; čto čomu on perekrestilsja?

“Othoňaju silu nečistuju!” — otvitil car.

“Ta ty boišsja toj sily? — voprosil Oferus daľše.

“Bojusja!” — soznalsja car.

“Jesli i car boitsja čohos v sviťi — podumal v sebi Oferus — “tohda ne možet byti najsiľňijšam čelovikom na sviťi. Priznalsja sam, čto čort siľňijšij ot neho. Pojdu ja k semu nečistomu duchu na službu!”

Car vsjakim sposobom uderžival Oferusa, i pros’bami, i podarkami; no naprasno. — Zasmuščennyj narod so slezami provodil svojeho blahoďiteľa ko hranici.

Pošel Oferus. Dolho šel on po poľam i ľisam, po horam i bolotam — i povsjudu prizyval nečistuju silu. Na konec, na perekrestki, javilsja jemu — ne snilby sja — nečistyj, i hrozno zakričal na Oferusa; “čeho chočes?”

“Ty siľňijšij ot vseho na sviťi?” sprosil jeho Oferus bezbojaznenno.

“Ja sam Lucifer, najstaršij i najmohusčestvenňijšij iz vsich duchov svita! Čto chočeš so mnoju?” — otvičal holovnyj čort.

“Ja choču tobi služiti!” skazal smilo Oferus.

“Mňi služiti? za jakuju cinu?” [platňu].

“Ja ne trebuju ot tebe ničeho; a choču u tebe služiti darom, a to, po toj prostoj pričiňi,— ibo ty sila!”

“A jak dolho obvjazuješsja ty mňi služiti?”

“Do toľi, poka ne najdu dakoho siľňijšaho ot tebe!”

“S toj storony buď pokojen! pri takom uslovii ty mňi budeš služiti na viki! No ispolniš vse, čto ja tebi veľu?” — dokončil svoji slova Lucifer.

“Ispolňu!” — otvitil neobdnmanno Oferus, ibo on, jak dobryj čelovik, ne predpolahal, čto mohla susčestvovati takaja sila, kotoraja upotrebľalas by iskľučiteľno na to, čto sluzit na vred bližnemu.

Oferus stal služiti u Lucifera. Skoro nadojila jemu sija služba: ibo on byl vynužden ispoľňati taki toľko roboty, kotorymi hubil vse, čto do toho času ďilal na poľžu ľuďam. N’iskoľko raz possorilsja s Luciferom za to, čto toj nalehajet na neho nečestnuju robotu. Chitryj Lucifer, so smichom, vyhvarjalsja pred nim takim otvitom:

“Čto-že možeš ďilati? Naňalsja — prodalsja!”

Zasmuščennyj Oferus často zadumyvalsja nad voprosom: počemu to zlyj duch najsiľňijšeje suščestvo na sviťi? Kromi toho, pred Oferusom čudnym viďilosja i to: počemu, jeho hospodin, kromi samych obyknovennych zol, ne tvorit ni jakich boľšich? Viď pri takoj siľi, jakoju ovladajet moh by ďilati i horazdo boľše zla i vreda ľuďam. Po vsej virojatnosti, on bojitsja kohos, ješče siľňijšaho ot neho samaho!

Slučilosja raz, čto Lucifer, so sluhoju svojim Oferusom, vyšel iz pod zemľi na našu zemľu v tom samom mištl, hďi stojalo Raspjatije. Pri viďi toho Lucifer stal bižati zo vsich šil. Oferusu ne bylo trudno dohoniti svojeho hospodina, i sprosil jeho o pričiňi takoho bystraho bihstva.

“Ja bižal ot Paspjatija soznalsja Lucifer.

“A čto takoe Raspjatija?” — sprosil Oferus.

“To prostyj derevjanyj krest, so izobraženijem Isusa Christa, kto postradal za hrichi mira!” — proiznes Lucifer s ušilijem.

“Tak? Stalo byť, ty ot Isusa Christa bojišsja? Ty taže slabšij ot Neho? Tohda proščaj! Ja idu hľadati Isusa Christa, i Jemu budu služiti!” — skazal silač, i ostavii Lucifera. Dolho chodil naš Oferus po ľisam i horam, — i na konec ustal. Sovsim utomlennyj i ustalyj usnul na berehu by stroj riki. V sňi jemu pričuvajetsja, buďto ktos zovet jeho. Probudivšasja vidit pred soboju pustynnika. Voprosilsja ot neho: “Ne ty-li silňijšij ot vsich na vsiti? Ne ty-li Isus Christoš?”

“Ja ne Isus Christoš, — ja toľko Jeho sluha; no skaži, čeho ty chočes ot Isusa Christa?” — otvičal pustynnik.

“Ja choču Jemu služiti”, skazal Oferus. “Isus Christos dolžno byťi siľňijšij iz vsich suščestv. Choču i budu Jemu služiti virno; ispoľnu vse, čto Jemu uhodno; pozabivaju vsich vrahov Jeho; opustošu vse, čto On prikažet.”

“Isus Christos ne potrebujet toho; On vrahov Svojich ne ubivajet!” otvičal pustynnik.

Udiviľsja Oferus, i podumal:

“To, navirno, samoe mohuščestvennoe suščestvo na sviťi, jesli ono ot vrahov svojich ne bojitsja, i ne želajet, čtoby ich unietožati”, — i sprosil ot pustynnika, čto dolžno jemu ďilati, daby najti toho Isusa Christa?

“Ľubi v imja Jeho vsich, daže vrahov svojich. Luboviju nauči i ťich, čtoby ľubili. Isusa Christa!” — otvitil pustynnik.

“Toho ja ne rozumiju; no čuvstvuju, čto to dostojno siľnaho. — A hd’i že toj Isus Christos?” — vozrazil Oferus.

“Po vsjudu! Na nebi, na zemľi, i na každom misťi vladyčestva Svojeho!” — otvitil pustynnik.

“Jak že ja Jeho uznaju?” — dopytovalsja, udivľajučisja vse boľše i boľše Oferus.

“Uznaješ, jesli uviruješ v Neho; kohda Jeho imenem budeš činiti toľko dobroje!” — otvičal staryj otšeľnik.

“Do teper ja toľko ispolňal to, čto mňi prikazyvali” — skazal Oferus — “pouči mňa taže, čto mňi ďilati?”

“Jesli chočeš zaňatisja služenijem Isusa Christa, na sam pered, choťa perenosi palomnikov črez šiju burnuju i hlubokuju riku. D’ilaj, čto by to ni bylo, no vsehda toľko vo imja Isusa Christa, i na poľžu bližňaho!” — dokončil svoju besidu otšelnik, i otpravilsja v svoj puť.

Obradovalsja Oferus. Sil na kameň na berehu riki, — i tak stal ožidati palomnikov, čtob ispolniti sovit staroho otšelnika.

Mnoho ľit perenošoval Oferus, črez burnuju i hlubokuju riku, palomnikov, chodivšieh na poklonenije k sv. mistam. Kohda palomniki blahodarili jeho za usluhu, obyknovenno tak otvičal:

“Blahodarite ne meňa, no Isusa Christa! Ja toľko Jeho sluha!”

Imja Oferusa stalo izvistnym po vsej straňi. Prežňij poveliteľ jeho, car, slyšavše o nem, stal posilati jemu bohaty dary, a prosil jeho čtoby vozvratišja k nemu! Oferus ne choťil prijati nijaki dary, a toľko skazal:

“Ja služu teper Isusu Christu, siľňijsemu vsich siľ!”

Oferus sovsim dovolen byl svojej služboj ješče i proto, ibo hľadavše prežde vsju žizň raboty najboľše ťaželoj, taku ju teper našel v postojannoj bor’bi s burlivoju rikoju. Kromi toho, neutomimo ždal približenija toj minuty, kohda uznajet i uslyšit voľu samaho Isusa Christa.

Raz, nočnoj pory, kohda potok revil burno. Oferus učul, čto ktoto triraz nazval jeho po imeni. Noč byla temnaja i bezzvizdnaja; viter pokolotil so samoho dna mutny vody vodovorota. Oferus vyrval velikuju sosnu, v viďi posocha, i perešel čerez riku. No i na protivopoložnom berehu ne viďil nikoho. Ostanovivšis’ v izumlenii, uslyšal opjať holos, zvavšij jeho po imeni, i stal vnimateľno prislušivatisja:

“Ja Tot, Komu ty, služiš, i koho ty hľadaš!” — slyšalosja Oferusu. “Ty, vo imja Moje, ľubil i uvažal ľudej! Ot seho času budeš nazyvatisja: Christofor, — i ot seho bereha idi služiti Mňi vo sviti. Idi i poučaj ľudej istiňi; poučaj ich na puť, veduščij k Bohu; i poučaj ich na bratskuju ľubov meždu soboju!”

Christofor [byvšij Oferus] vzjal svoj posoch, i pošel iz toho bereha v svit, sredi ľudi, služiti Isusu Christu. Po vsjudu poučal ľudej, slovom i ďilom, — a najpače bratskoj ľubvi. Perechoďa iz sela v selo, iz horoda v horod, po vsjudu ďilal toľko dobroje. Našlisja jemu i posľidovateli, — no ješče boľše našlosja u neho vrahov.

Jaka byla žizň, takovaja byla i smerť silača-Christofora; za vse dobro, čto on ďilal, vrahi pobili jeho kamňami. —