Uniatskaja cerkov majet toľko odnoho svjatoho: Josafata Kunceviča. Jeho ubil na smerť narod za to, čto on po-zvirski pereslidoval praďidnu viru našoho naroda.

Malo kto znajet pro seho Josafata, choť jeho rimskij papa Urban provozhlasil patronom, pokrovitelem Rusi.

Posmotrim, kto tot naš svjatyj i pokroviteľ, kotoroho nam dal Rim. Treba, aby my poznali jeho žitije. Tohdy my može zrozumijemo, čomu teper' u nas takaja bida v Ameriki v našich uniatskich parafijach. Bo i meži nami tut v Ameriki pojavilsja Josafat, honiteľ našoj viry, našoho russkoho, vostočnoho obrjada.

Josafat Kuncevič rodilsja v 1580 roku na Volyňi, v misti Volodimiri Volynskom. Dakoli se misto bylo russkim kňažeskim mistoim. No v čotyrnadcatom stolitju ono podpalo pod Poľšu. Koli tam rodilsja Josafat, to bula Poľša. Otec jeho byl čobotar'. Ni nauki, ni yychovanja on svojemu synu ne dal.

Molodym čolovikom Josafat pojichal v Viľnu, na Biluju Rus', kotoraja byla takže pod Poľšoju. Tam on slúžil u odnoho kupca agentom. V Viľňi bylo tohdy hnizdo jezuitov, ciľ kotorych byla bor'ba protiv pravoslavija. V Viľňi oni mali školu, jezuitskuju kollegiju.

Poznakomivšisja s jezuitami, Josafat stal uniatom. On pokinul kupečestvo i stal zvonarem v uniatskom, bazilijanskom monastyri v Viľňi. Buduči zvonarem, on načal peremanjuvati v uniju pravoslavnych. U neho byl dobryj jazyk i byli u neho agitatorskii sposobnosti.

Koli jezuity uviďili sposobnosti Josafata do dušochvatstva, oni vzjali jeho v svoju školu. No tam oni jemu ne davali nauki. Jeho tam ne naučili po latinski, choť latinskij jazyk povinen byl znati každyj j katoličes'kij pleban. Ne naučili oni jeho ni po russki, ani po poľski. Po Josafatu ostalisja pis’ma, kotoryi on pisal, buduči uže archijepiskopom. Iz tich pisem vidno, čto ne naučilsja on v jezuitskoj školi ani dobre pisati na svojem rodnom jazyku. On ostalsja čolovikom neobrazovannym, neučenym, temnym.

Jezuity učili Josafata toľko odnomu: dušochvatstvu, to jesť jak chvatrti, jak loviti pravoslavnvi duš, i jak ich privodiiti do unii, do Rima. Dľa toho jezuity vozbuždali v nem takij fanatizm, takuju zahorilosť, jaka vozmožna tolko u čolovika temnoho, neuéenoho čolovika abo nezdorovoho na rozum. Skoro Kuncevič iz zvonarja stalsja monachom-bazilijaninom.

V 1614 roku umer peršij uniatskij mitropolit v Kijevi Ipatij Pocij, rodonačaľnik unii na Rusi. Na jeho misto Rim naznačil Josifa Rutskoho. On vzjal s soboju Josafata v Kijev. Tam Josafat poproboval peremaniti v uniju monachov Kijevskoj Lavry. No jeho krasnoričije tam ne pomohlo. Za jeho slova, oskorbiteľnyi dľa pravoslavnoj viry, monachi jeho pobili i vyhnali iz Lavry.

V tot čas Josafata uže znali vsjudy. Znali jeho jako fanatičnoho, zahoriloho latiňaka, kotoryj pchalsja vsjudu, de jeho ne prosili, i kotoryj nikomu ne daval pokoju. Narod prozval jeho “dušochvatom. ”

V 1617 roku Josafata zrobili jepiskopskim koadjutorom (pomočnikom) v Polocku, na Biloj Rusi. Rokom pozdnijše on stal archi-jepiskopom. Do jeho jeparchii prinadležali, okrem Polocka, ješče i druhii staryi russkii mista: Mohilev, Vitebsk, Mstislav, Orša. Vse to byli mista pravoslavnyi i kruhom narod byl veš pravoslavnyj. Stavši uniatskim archijepiskopom, Josafat rišil perevesti ves’ narod siloju v uniju.

Jeho byvšii učiteli iz vilenskoj jezuitskej školy Fabricij i Hruševič tohdy uže byli v Varšavi pri poľskom koroľu Sigismundu i oni staralisja o tom, aby koroľ pomohal vo vsem Josafatu. I koroľ vydal jemu hramotu, kotoroju on peredal Josafatu Kunceviču vsi pravoslavnyi cerkvi so vsim ich majetkom.

Pravoslavnyi boronilisja jak mohli.

Koli Josafat vstupal v Polock, de byla jeho rezidencija, to jeho vstritila processija predstaviteliv mista. Byli meži nimi i pravoslavnyi. Predstaviteľ pravoslavnych skazal jemu:

Jesli ty vstupaješ v sej hrad s blahimi namirenijami, hrjadi voimja Hospodne. Jesli že zamyšľaješ protivnoje, lučse by tebi ne vchoditi v neho.

Jak vidno iz sich slov, slava byla u Josafata nedobraja i narod bojalsja jeho.

V Mohilevi narod postúpil s nim ostrijše. Koli do mista priblizilsja Josafat, to zazvonili v vičevyj zvon. Posbihalisja ľudi s oružijem v rukach, aby boroniti misto ot neprijateľa. A magistrat vyjšol pered misto i zajavil Josafatu: vertajsja nazad, aby s toboju nestalosja to, čto stalosja s Rogozoju v Slucki, s Pocijem v Kijevi, v Viľni i vo L,vovi, s Grekovičem v Peremyšlju.

Za to, čto oni ne vpustili Josafata v svoje misto, poľskoje praviteľstvo posadilo mnohich mohiľan v ťurmu. Arestovannyi musili vykupitisja za velikii hroši.

Takže i horod Vitebsk ne vpustil do sebe Josafata. Toto misto malo avtonomiju. Koroľ poľskij ne mal prava mišatisja v ďila mista. V privilegijach mista bylo skazano osobenno i to, čto koroľ ne majet prava mišatisja v ďila cerkovnyi Vitebska. Na to koroľ dal prišahu, čto ne budet “prava ich krestianskii ni v čom lamati.”

No koroľ poľskij Sigismund polamal i svoju prišahu i prava horoda Vitebska. Bo koli vitebčane ne vpustili do sebe dušochvata, to koroľ vydal dekret, kotorym on vsi vitebskii pravoslavnyi cerkvi i monastyri peredal Josafatu. V dekreti on prihrozil vsim, kto budet mišati Josafatu, velikimi hroševymi karami i naveť smertiju. V Vitebsk prijichala koroľevska komissija. Na to nahovorili koroľa jezuity, kotoryi obicjali jemu raj za to, čto on polamajet svoju pris’ahu i budet pereslidovati pravoslavnych.

I načal huľati Josafat jak bisnovatyj.

On objavil sojedinenije cerkvej, to jesť čto pravoslavnaja cerkov sojediňajetsja s Rimom. Vsim pravoslavnym svjašcennikam on prikazal, aby oni prisojedinilisja do unii razom so svoimi parafijami. On prihrozil im, čto každoho svjaščennika, kotoryj jemu ne povinujetsja, on vyhonit iz parafii, a cerkov peredast uniatskomu svjaščenniku. Mnohii nastrašilisja i poddalisja dušochvatu. No mnohii stojali tverdo, ot viry ne otrikalisja i ich načal pereslidovati Josafat.

Vsi cerkvi, kotoryi ne choťili priňati uniju, Josafat dal zapečatati. Mnohii cerkvi on peredal na silu svoim uniatskim plebanam. Pozabiral on takže i vsi cvintari. Pravoslavnym ne pozvoľali chovati svoich umeršich na tich cvintarjach, de byli pohrebeny ich ďidy i praďidy. A koli pravoslavnyi tam pochovali svojeho pokojnika, to sluhi Josafata jeho vykopuvali i vykidali iz hroba.

Pravoslavnym svjaščennikam bylo zaboroneno soveršati treby. Ne voľno im bylo ňi krestiti, ňi spovidati, ňi vinčati, ňi choroniti mertvych. I ne voľno im bylo služiti službu Božu. Slúžili oni i soveršali treby tajno, po nočam. Služby Božii otpravľali za mistom v istodolach, v “šopach.”

Pravoslavnyi jepiskopy ne smili pokazuvatisja na ulicach. A koli, naprimir, pravoslavnyj jepiskop Meletij služil na Veliku Pjatnicu u sebe v domi, to Josafatovy sluhi kidali v neho čerez okna kaminiem i horjaščimi holovňami.

V ťi časy v Viľni byl korolevskim namistnikom kňaz Lev Sopiha. On byl z rodu pravoslavnyj. No koli on byl na naukach v Nimeččiňi, to on tam perejšol v kaľvinstvo, a potom on iz kaľvina stal rimo-katolikom.

Kňaz Sopiha peredosterehal Josafata, aby on ne mučil pravoslavnych, bo to ne po christianski i ne rozumno. No dušochvat otpisal jemu, čto on jako uniatskij archijepiskop majet pravo “topiti pravoslavnych i rubati im holovy.” Duže interesna otpoviď kňaza Sopihi. Jeho pišmo sochranilosja.

Ot čto pišet svitskij čolovik, rimokatolik, uniatskomu archijepiskopu, čoloviku duchovnomu:

“Vy pišete, čto treba otščepencev vernuti do (katoličeskoj) viry . . . Ja s vami sohlasen, treba staratisja, čtoby bylo odno stado i odin pastyr’. No v sem ďiľi treba postupati rozumno: ono zavisit ot sohlasija (pravoslavnych) . . .“

“Pročitajte žitija vsich blahočestivych jepiskopov, perečtajte tvorenija Zlatoustoho: vy ne najdete v nich ňi žalôb, ňi protestacij, ňi processov, ňi svarki . . . A u vas sudy, magistraty, tribunaly . . . To ne toľko ne utverdit uniju, no roztorhnet poslidnyj sojuz ľubvi.“

“Vy utverždajete, čto ma jete pravo topiti otstupnikov i rubati im holovy.“

“A Božestvennoje jevanhelije stroho zaboroňajet mesť (pomstu), a to otnositsja i do vas . . .“

No ne pomohli dušochvatu Josafatu slova kňaza Sopihi. On bisnovalsja i daľše i ne daval pokoja narodu. Tak on huľal ješče poldruha roku. Nakonec postihla jeho kara Božija.

Stalosja to 12 novembra 1623 roku v misti Vitebski, de tohdy žil Josafat i de narod tak ot neho terpil.

Byla neďiľa i narod sobiralsja pomolitisja Hospodu Bohu. V misti cerkvi uže ne bylo. Vsi byli abo zapečatany, abo v rukach dušochvata i narod do nich ne chodil. Narod molilsja za mistom, za rikoju, v “šopi.” Byla zima, studeno, no narod išol do svojej cerkvi, do šopy za riku. Išol tuda i svjaščennik. Koli on sil na čoven čtoby perepravitisja na druhij bereh, na neho napal archidiakon Josafata, po imeni Dorofej so sluhami. Oni pobili pravoslavnoho svjaščennika tak, čto on upal bez pamjati. Potom oni jeho zavolokli v dom dušochvata i tam zaperli v kuchňi.

Narod ne vyterpil. Udarili v vičevyj zvon. Posbihalisja ľudi. Oni vorvalisja v dom Josafata, osvobodili svjaščennika, a dušochvata ubili. Trup jeho kinuli v riku vinu. Tam jeho najšli rybaki. Oni privjazali do neho kaminje i pustili na dno riki.

Koli rimskij papa dovidalsja, čto stalosja s jeho archijepiskopom, on strašno rozhňivalsja i napisal pismo poľskomu koroľu Sigis-mundu. V pis’mi on treboval krovi pravoslavnych.

Dobre aby ľudi znali, jakoje pis’mo napisal papa, tot kotoryj nazyvajet sebe namistnikom Christovym, namistnikom toho Christa, kotoryj propovidoval ľubov i sam otdal dobrovoľno svoje žitje za hrichi čolovičeskii. Tot papa nazyvalsja Urban. I vot jeho pis’mo:

“Kto dast istočnik slezam našim, čtoby my mohli oplakati žestokosť šizmatikov i smerť našoho archijepiskopa? Svjateľami, zabityj vo vlasnoj palati! My čuli, čto ťilo, kotoroje bylo chramom svjatoho ducha, voločili po ulicam i cto šizmatiki po obyčaju varvarov smijalisja nad tim, komu, jak my dumajem, anheli s rukopleskanijem prinesli vinec mučeničestva . . . No žestokosť ubijc ne dolžna ostatisja nepokaranoju. Takoje surovoje zlodijanije trebujet bicej Božich i da budet prokľat tot, kto uderžit meč svoj ot krovi. Ne vozderživajsja že, mohuščestvennyj koroľ, ot meča i ohňa!...”

Itak rimskij papa, jak vidno iz pis’ma potreboval ot poľskoho koroľa, čtoby on pokaral šizmatikov mečom i ohňem. Papa potreboval krovi pravoslavnych i on prihrozil koroľu prokľatijem, jesli on “vozderžit svoj meč ot krovi.”

I krov pravoslavnaja potekla rikoju. Koroľ poslal v Vitebsk komissiju na čoli s kňažem Sopihoju, tim samym Sopihoju, kotoryj napominal Josafatu v svojem pis’mi, čto svjatoje jevanhelije zaboroňajet mesť. No nastrašivšisja prokľatija papy, Sopiha so svojeju komissijeju razsudil na smerť sto ľudej. Osuždennym otrubali holovy pered ratušoju v Vitebski. Okrem seho, komissija prikazala sobor (katedru) v Vitebski i postaviti na tom misťi novu katedru, boľš i krasšu, dľa uniatov.

V 1643 roku papa Urban objavil Josafata blažennym. A v 1867 roku papa Pij IX provozhlasil Josafata svjatym i patronom-pokrovitelem Rusi. To byl tot samyj papa, kotoryj objavil sebe i každoho papu nepohrišimym.